nauticus

Dezilúzia. Pochmúrne predvianočné počasie. Všade navôkol zhon ľudí snažiacich sa uchmatnúť ešte ten posledný darček pre blízkeho, kúpiť vianočku a dnes už nie tak tradičného kapra. Ešte vianočný stromček ozdobiť. Umelý, živý alebo len ten už ozdobený od minulého roka vyniesť z pivnice, oprášiť od prachu, aby bolo v ten-onen štedrý deň Vianoc všetko tak ako má byť. No nie je.  Chýba pokoj a pohoda.

http://flog.pravda.sk/talizman

Kedysi dávno keď sa nás niekto opýtal ako sa máme, odpovedali sme „pomaly“. Dnes sa čoraz častejšie stretneme s odpoveďou „rýchlo“. A nie je to náhodou. V dobe kedy pracovná doba u každého druhého človeka vysoko prevyšuje kedysi postačujúcich 8 hodín si ani nestihneme uvedomiť okamihy, veci dôležité a predovšetkým hodnotu času. Auto, smartphone (už ani slovenský textový editor ho nepodčiarkne ako slovo neznáme), častokrát ešte jedno auto sú bežnou súčasťou každej rodiny. Stávajú sa našou nevyhnutnou súčasťou. Či chceme alebo nechceme. Nevyhne sa im nikto. Farár, učiteľ, lekár, školák, dokonca ani starý otec. Prinášajú so sebou nespochybniteľne množstvo výhod, ale aj nevýhod. Stávame sa častokrát ich otrokmi. Tento proces sa naštartuje zhruba v 25 roku života každého z nás a končí pri veľkom šťastí v šesťdesiat päťke. Pomedzi prsty nám vyrastú deti, narodia sa vnúčatá, tri dni si poplačeme nad stratou starej mamy, viac času nám systém žiaľ nedovolí.

Iste, je jednoduché povedať, spomaľ a ži skromne. Je jednoduché to povedať tomu, kto pri privatizácií zdedil majetky a teraz je takpovediac „za vodou“. Alebo tomu, čo sa zapredal poviem príklad Róbertovi a správa sa ako stará známa cvičená opička, ktorej jedinou úlohou je nepomýliť si zelený a menej zelený banán pri kŕmení svojho vodcu a jeho stáda. Inak sa to žiaľ nazvať nedá. Horšie sa to však dostáva do reálnej praxe bežného človeka. Človeka, ktorý nesie na chrbte batoh s hypotékou, vytúženým dieťaťom a milovanou manželkou na materskej. Batoh, ktorý mu siaha až na pomyselné „špičky“ na pätách. Je to začarovaný kruh. Odľahčíš si batoh, uľavíš chrbtu, no odídu ti kolená.

Mať 40 % je majstrovské dielo. Dielo hodné uznania. Navonok. Akým spôsobom je dosiahnuté je jedno. Je to proste 40 %. Dva milióny ľudí. Dva milióny tých, ktorí veria, že sa rozhodli správne. Alebo tých, ktorí boli elegantne a sofistikovane oklamaní a zmanipulovaní. Na druhej strane snaha „jednotlivcov“ vyplevať záhradku a zasiať novú kultúru. Ešte predtým je však potrebné otvoriť bránu do záhradky. Neľahká úloha. Raz sa to však podarilo. Áno, Pán prezident.

Stačilo by málo. Nekradnúť a neklamať. Pomáhať si. Rozdeliť sa. Mať dobré srdce a úmysly. Dovolím si použiť vetu mojej už teraz manželky keď nám zomrela stará mama a ja som sa jej snažil argumentovať, prečo sa to stalo. Povedal som jej, že len uvoľnila miesto pre ďalšiu generáciu – naše deti na tomto svete. Odpoveď znela: „Ale veď miesta je tu dosť“.

Dovolím si povedať že aj peňazí aj miesta je tu naozaj dosť. Len treba byť solidárny a pomáhať si. Raz sa každý z nás aj tak postaví pred zrkadlo pravdy, kde príde len s holou kožou poznačenou svojimi činmi a skutkami. Koža však nie je kabát, ktorý necháš len tak za dverami.

Čas beží rýchlo, nestačí čakať na zázrak.

Čakať, že sa niečo zmení na jar, s príchodom prvých snežienok, je ako čakať s číslami na papieriku pred nedeľným žrebovaním. Pokiaľ ich nepodáme, nevyhráme. Kto vie, možno raz motyka vystrelí a  už nebudeme musieť naháňať vianočného kapra na poslednú chvíľu…

Šťastné a Veselé !